Bol dušou reprezentácie, na lavičke prežíval emócie. Miroslav Páleník končí v realizačnom tíme Slovenska: Zážitky na celý život

Od leta 2019 pôsobil ako vedúci družstva slovenskej mužskej basketbalovej reprezentácie. Po siedmich rokoch sa však Miroslav Páleník s národným tímom lúči. V rozhovore hovorí o zákulisí reprezentačného života, najemotívnejších momentoch aj dôvodoch svojho odchodu.

Po siedmich rokoch sa končí vaša reprezentačná kapitola v realizačnom tíme. Keď sa obzriete späť, čo pre vás znamenalo byť súčasťou slovenského národného mužstva?

"Túto pozíciu mi ponúkol vtedajší mužský koordinátor Michal Ondruš. Neváhal som a ponuku som prijal, keďže práve v tom období som ukončil hráčsku kariéru. Už dva roky predtým som síce pracoval ako správca haly, no dostal som príležitosť byť súčasťou reprezentácie. Sedem rokov v tejto funkcii asi svedčí o tom, že som svoju prácu robil poctivo a zodpovedne. Bola to pre mňa veľká pocta. Basketbal je v mojej DNA a vďaka tejto pozícii som pri ňom mohol zostať aj na reprezentačnej úrovni. Bol som za túto možnosť veľmi vďačný a vnímal som ju aj ako určitú odmenu za roky, ktoré basketbalu venujem."

Čo všetko sa skrýva za tým, aby reprezentácia fungovala bez problémov, a čo býva na tejto práci najnáročnejšie?

"Táto práca sa nezačína dňom reprezentačného zrazu. Väčšinou všetko štartuje mesiac a pol až dva mesiace vopred. Rieši sa ubytovanie, doprava hráčov a trénerov z rôznych krajín, poistenia, letenky, autobusy, logistika, oblečenie, veľkosti dresov, čísla na dresoch a mnoho ďalších detailov. Najnáročnejšie je zvládnuť celý proces, no keď sa ho človek naučí, je to už ako jazda na bicykli. Samozrejme, vždy sa objaví nejaká nečakaná situácia alebo požiadavka, ktorú treba vyriešiť. Za tie roky sme sa však naučili, že každý problém má svoje riešenie."

Prečo nastal čas na odchod a aké ťažké bolo prijať toto rozhodnutie?

"Po dlhej debate s Mišom Ondrušom, prezidentom SBA, sme sa korektne dohodli na vzájomnom ukončení spolupráce. Dôvod bol jednoduchý. Popri práci tímového manažéra v klube, ktorý bude hrať ABA ligu, mi pribudla ďalšia súťaž, zároveň som stále správcom Gopass arény. Tých povinností už bolo jednoducho priveľa a s niečím som sa musel rozlúčiť. Padla voľba na reprezentáciu, hoci to vôbec nebolo jednoduché rozhodnutie. Túto prácu som mal veľmi rád a mal som šťastie spolupracovať so skvelými hráčmi a trénermi."

Počas rokov pri reprezentácii ste precestovali kus Európy a zažili množstvo zápasov. Na ktorý výjazd alebo moment spomínate najradšej a čím bol výnimočný?

"Bolo toho naozaj veľa. Asi každému sa z novodobej histórie slovenského basketbalu vynorí zápas so Španielskom v Bratislave. Vypredaný zimný štadión, viac ako desaťtisíc fanúšikov, ktorí nás hnali dopredu od prvej minúty. Najskôr prišla obrovská radosť, potom druhýkrát ešte väčšia, keď sme si mysleli, že sme vyhrali, a napokon prišlo veľké sklamanie. Bol to najkrajší, ale zároveň aj najkrutejší basketbalový moment, aký som zažil. Spomínam aj na výjazdy do Portugalska či na Island. Najcennejšie však vždy boli tie, z ktorých sa všetci hráči vrátili zdraví domov, ideálne aj s víťazstvom."

Ak by ste mali vybrať jeden zápas, ktorý najlepšie vystihuje vašu reprezentačnú éru, ktorý by to bol a prečo práve on?

"Určite spomínaný zápas so Španielskom v Bratislave. Ďalším bol napríklad duel so Severným Macedónskom, v ktorom sme museli vyhrať o určitý počet bodov, aby sme postúpili. Podarilo sa nám to a otvorili sme si cestu do ďalšej fázy kvalifikácie. Tam sme si zmerali sily so Srbskom, Lotyšskom, Belgickom či so Španielskom. Boli to krajiny, ktoré pravidelne patria medzi európsku a svetovú špičku. Mohli sme sa s nimi porovnať a boli to zážitky, na ktoré budem spomínať celý život."

Spolupracovali ste s viacerými trénermi i hráčmi. V čom boli jedineční a čo ste sa od nich naučili?

"Veľmi si cením, že počas môjho pôsobenia sa nestávalo, že by niektorý hráč odmietol reprezentovať z vymyslených dôvodov. Mali sme medzi sebou dobré vzťahy, otvorenú komunikáciu a SBA dokázala postupne vytvárať čoraz lepšie podmienky. Dôkazom bolo aj to, že tréner Žan Tabak bol príjemne prekvapený úrovňou zázemia, ktoré reprezentácia mala. Počas mojich siedmich rokov sa pri tíme vystriedali štyria tréneri: Žan Tabak, Oleg Meleščenko, Aramis Naglič a Oliver Vidin. Každý z nich bol iný, každý priniesol tímu niečo svoje. So všetkými mám nadštandardný profesijný, až kamarátsky vzťah. Myslím si, že Slovensko môže konkurovať aj silnejším basketbalovým krajinám, ak bude mať dobrý kolektív a správnu tímovú chémiu. Teší ma, že hráči ma rešpektovali, vedeli, kedy si robím srandu a kedy treba veci brať seriózne a vážne."

Keď dnes odchádzate z reprezentačného tímu, čo by ste chceli odkázať hráčom a členom realizačnému tímu?

"Každý, kto ma pozná, vie, že zápasy som prežíval telom i dušou. Každá prehra ma veľmi bolela a každé víťazstvo som si úprimne užil a vedeli sme to osláviť. Počas zápasov aj mimo nich som sa vždy snažil urobiť maximum pre hráčov aj celý tím. Preto sa mi odchádza naozaj ťažko. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, ale niekedy treba už určité veci ukončiť. A čo chcem odkázať? Najmä dúfam, že slovenskej mužskej reprezentácii sa podarí postúpiť na veľký šampionát. Veľmi dobrým krokom bolo naturalizovanie Davida DeJuliusa. Roky nás ťahá v reprezentácii výbornými výkonmi Vlado Brodziansky. Verím, že ešte pár rokov bude mentorom pre mladších chlapcov a bude im pomáhať k dôležitým výhram. Máme talentovaných mladých hráčov a ak dorastú, doplnia súčasný tím a budú môcť prísť zo zahraničia, tak verím, že Slovensko bude mať veľmi kvalitný a zaujímavý tím, ktorý sa raz dostane na majstrovstvá Európy. To, že už nebudem s tímom neznamená, že stratia tohto najväčšieho fanúšika a stále im budem držať palce, keďže sme kamaráti a určite sa budeme stretávať ďalej."