K. Wimmer: Len štyri percentá európskych hráčov z univerzít sa dostanú do NBA

Viedol slovenskú reprezentáciu chlapcov do 16 rokov na majstrovstvách Európy B-kategórie. S tímom zaznamenal najlepší slovenský výsledok - šieste miesto. Tréner Karol Wimmer hovoril v rozhovore o tom, ako vníma celkový turnaj, ako sa posunul slovenský basketbal, či o tom, ako vníma cesty do medzinárodného basketbalu.

Vy ste trénerom reprezentácie chlapcov do 16 rokov. Na tohtoročných ME to bol najlepší slovenský výsledok. Ako hodnotíte tento turnaj?

Skupinu sme vnímali tak, že bude vyrovnaná. Mohli sme v nej aj úplne pohorieť, ale aj obstáť. Kvalitné družstvá majú aj krajiny, ktoré my považujeme za basketbalových trpaslíkov, ja len neviem, čo nám dáva tú istotu, že sme lepší. V zápasovej rotácii sme mali vybraných aj mladších hráčov, čomu sme prispôsobili fungovanie na turnaji. Bolo tam pár hráčov, ktorí boli charakterovo schopní pôsobiť na svojich spoluhráčov. Bolo to veľmi dôležité, či to boli Randuška alebo Rybár, ktorí sa zhostili líderskej pozície. Chceli sme dobre brániť, chceli sme sa v individuálnych činnostiach presadzovať a vyrovnať súperom. Vo výherných zápasoch sa nám to darilo, no mali sme aj výkyvy, čo je v tomto veku samozrejmé. Prístup hráčov môžem hodnotiť len pozitívne. Bola tam obrovská vôľa a chcenie hrať a presadzovať sa.

Niekoľko rokov dozadu sa nestávalo, že by mládežnícke reprezentácie hrali štvrťfinále, situácia sa však začala meniť. Vidíte väčšie individuality hráčov alebo komplexnejšiu prácu tímu?

Neviem povedať, čím to je. Osemnástka bola, čo sa týka individualít, plnšia ako moje družstvo, nie je to teda vždy rozhodujúce. Ja by som však výsledky nepreceňoval. Roky dozadu hovoria, že sme sa pohybovali od 15. miesta vyššie. Keď budeme pravidelne hrávať štvrťfinále, tak môžeme povedať, že sme sa pohli správnym smerom. Myslím, že treba vnímať aj realitu, prečo by sme mali bojovať o A-skupinu a čo preto robíme v jednotlivých kluboch, aby sme tento cieľ aj vedeli napĺňať.

Ako vnímate celkovo ten slovenský basketbal?

Mám pocit, že sa hýbe smerom dopredu, chýba nám však pokora. Rezerva tam je veľká, treba dennodenne systematicky pracovať. Myslím, že veľká rezerva je vo vnímaní toho, kto je talent, a či je dôležité rozprávať o tom, či je niekto v pätnástich talent. Ak nemáte vytrvalosť a cieľavedomosť, talent vám je zbytočný. To dokazuje aj fakt, koľko hráčov ročne končí na univerzitách, a je to ok. Nedá sa stále hovoriť len o veciach, ktoré sú výnimočné, ale treba niektoré veci pomenovať pravým menom. Máme typologicky zaujímavých hráčov, je ich málo, a preto si myslím, že by sme s nimi mali pracovať inak. Ďalšia vec je, že hovoríme len o bodoch, doskoky, získané lopty, +/- štatistiku a obranu považujeme za samozrejmosť – v nejakom móde však to „NIEKTO“ urobí. Neurobí to za nás nikto iný, urobia to len charakterní hráči, ktorí vedia, že brániť je dôležité a je to úloha každého, inak oslabuješ družstvo. Doskoky a získané lopty nám zabezpečia, že môžeme viac útočiť a dostať súpera pod tlak. Preto si myslím, že by sme mali aj túto prácu oceniť a nezvýrazňovať len body, lebo bez tejto menej viditeľnej práce niet víťazstiev.

Ciest do medzinárodného basketbalu je mnoho. Ktorú považujete za najlepšiu?

Nedá sa to generalizovať, ktorá je najlepšia. Máme kolegu, ktorý zistil, že štyri percentá európskych hráčov, ktorí išli na univerzity, sa dostali do NBA. Ako sa to zmení v súčasnej dobe, keď sa z univerzitného basketbalu stáva profesionálny, je ťažko povedať. Balkánska cesta je podľa mňa veľmi ťažká a veľmi závislá od toho, ako je hráč schopný prijať úlohu v tíme. Skauti z NBA tam chodia aj na tréningy, sledujú každú vašu mimiku, každý prejav. Podobná cesta je aj cez Nemecko či Francúzsko. Myslím si, že každá z ciest je správna, ak máte cieľ a chcete po nej ísť.