Kouč Wimmer: O úspechu reprezentácie do 18 rokov rozhodne forma, umenie a prístup

Od včera do nedele Slovensko hostí jeden z tzv. challengerov, teda turnajov, ktorými FIBA Europe pre tento rok nahradila tradičné európske šampionáty jednotlivých divízií. V Leviciach si dajú rendez-vous reprezentácie do 18 rokov zo siedmych európskych krajín: Slovenska, Švajčiarska, Ukrajiny a Rumunska v E-skupine a Bulharska, Maďarska a Írska v D-skupine.

Slovenský výber pod taktovkou trénera Karola Wimmera v E-skupine v utorok zdolal Ukrajinu, dnes vyzve Rumunsko a vo štvrtok Švajčiarov. Všetky stretnutia našej reprezentácie sa hrajú od 18:00. V piatok bude nasledovať deň voľna a v sobotu a nedeľu potom tzv. klasifikačné zápasy. Po dve najlepšie družstvá z oboch skupín budú pokračovať play-off systémom, zvyšné tri (tretie a štvrté z E-skupiny a tretie z D-skupiny) sformujú Z-skupinu, v ktorej si to rozdá každý s každým o konečné poradie. My sme ešte pred štartom turnaja vyspovedali kouča Wimmera.

FIBA Europe pre epidemiologickú situáciu tento rok nahradila tradičné šampionáty jednotlivých divízií systémom turnajov, tzv. challengerov. Jeden taký práve čaká vašich zverencov. Je tento systém lepší či horší? Ako sa na to dívate ako kouč?

„Berieme to ako fakt. Sú to aspoň nejaké medzinárodné zápasy. Príliš o tom neuvažujeme.“

Do medzinárodnej konfrontácie vstupujú chlapci po tom, čo pre opatrenia našich úradov nemohli po väčšinu uplynulej sezóny hrať a istý čas ani trénovať. Čo to urobilo s ich výkonnosťou a pripravenosťou na medzištátne stretnutia?

„Uvidíme. To ukáže čas. Záležať bude na nich, ako budú chcieť doháňať resty. Od každého jedného zvlášť. Ak majú nejaké svoje ciele, pôjdu za nimi. Výpadok to ale je a videli sme to na turnaji, kde sme hrali ako klub. V porovnaní s Maďarmi bolo vidno, že oni odohrali celú sezónu a my sme sa rozbiehali kdesi počas nej. Ale sú to fakty, ktoré sú nemenné a treba sa im prispôsobiť.“

Vzhľadom na zameškané, musí byť tá práca, na klubovej i reprezentačnej úrovni, teraz o to intenzívnejšia? Dá sa to nejako porovnávať?

„To sa nedá povedať. Čosi zameškané? Práca s mládežou je dlhodobý proces. A systematický. Myslím si, že všetko sa dá dobehnúť. Napríklad, ak sa niekto zraní, má povedzme výron, tiež na istý čas vypadne. Sú mladí, všetko sa odvíja od toho, ako veľmi oni chcú. Potom sa dá všetko. Je to skrátka takto, asi sa nad tým netreba zamýšľať. Treba trénovať, keď sa dá a koľko sa dá.“

S akými očakávaniami vstupujete do levického challengeru?

„Basket je celosvetovo mimoriadne populárny šport a nie je v ňom ľahkých zápasov. To si musíme uvedomiť. Cieľ je ísť od zápasu k zápasu, chceme vyhrať. Či sa nám to podarí vyhrať, ukáže momentálna forma, momentálne umenie a náš prístup k zápasu. Očakávania nemám žiadne, ale toto sú ciele, ktoré chceme zreálniť.“

Vediete partiu chalanov v citlivom veku, keď ich čaká prechod do mužského basketbalu. V kádri máte basketbalistov už aj z najvyššej mužskej súťaže...

„Ak sa bavíme o tých, ktorí sú teraz s nami a nie kdesi inde, tak určite štvorica Matúš Malovec, David Novák, Dano Randuška, Tomáš Borodovčák už mala možnosť pričuchnúť k mužskému basketbalu. To je štvorica najstarších. Z mladších Zsolt Boros a Maťo Koller. Uvidíme, kto sa k ním bude postupne pridávať. Máme to nakombinované tak, že sú tu vekovo mladší aj starší chlapci. Ale toto je to, čo na Slovensku máme a z čoho môžeme variť.“

Počas uplynulej sezóny ste boli vyhlásený za najlepšieho mládežníckeho trénera Slovenska za rok 2020, avšak len tesne pre kolegom z Interu Romanom Ivanom. Doberali ste si vy jeho alebo on vás?

„Nie, nie. Nijako sme to nerozoberali. Neriešili sme to. Sú to pekné veci, keď niekto ohodnotí vašu prácu, ale to je jeden deň a na druhý už pokračujete zase ďalej.“

Na individuálne ocenenie sa vás pýtame aj preto, lebo vás poznáme ako kouča, ktorý berie podobné pocty s určitým nadhľadom. Vediete však chlapcov, ktorí majú za sebou aj prvé individuálne ocenenia na domácej i medzinárodnej scéne, do toho sa o niektorých začínajú zaujímať agenti. Treba niekedy vašich zverencov vrátiť späť na zem?

„Podľa mňa je basketbal čosi väčšie. Treba mať zdravé sebavedomie, ale aj pokoru. A niekde v týchto hraniciach sa pohybovať. Takže áno, snažíme sa vracať ich do reality s tým, že to robia pre seba. Spôsob je individuálny: u niekoho treba tvrdšie slová, u iného individuálny pohovor a na niekoho sa stačí len pozrieť. Celkovo bojujeme s tým, že si nevieme nájsť naše miesto. Chýba nám zdravé sebavedomie. Neviem, prečo to tak je. Niekedy zase ulietavame, že máme obrovské očakávania, ale reálny výkon potom zaostáva. Takže uvidíme, ako sa budú vyvíjať tieto generácie, ktoré už niekde dlhodobejšie systematicky fungovali a kto na nich dokáže nadviazať. Ja zostávam pri zemi. Populačne sme malý národ. Lenže v Európe vidno populačne malé národy, ako Slovinsko, či Čierna Hora, ktoré potvrdzujú, že treba systematicky robiť, klásť si ciele a všetko im podriadiť a potom sa dajú dosiahnuť pekné, až mimoriadne výsledky. Otázka je, či sa to môže podariť aj nám, alebo či je kdesi prekážka. To však dnes ešte neviem posúdiť.“