Prvý Čech v NBA Jiří Zídek: So Slovenskom mám silné puto. Petruška bol nesmierne pracovitý. Pomohol by vám ďalší hráč v NBA

S Jiřím Zídekom mladším sme sa stretli na pražskej konferencii Sport Alive, kde bol jedným z hosťov. V minulosti hral v NBA za Charlotte Hornets, Denver Nuggets a Seattle SuperSonics. V roku 1999 získal s litovským Žalgiris Kaunas titul v Eurolige, ktorú v súčasnosti komentuje. Hovorí, že v súčasnom basketbale dominuje všestrannosť hráčov.

Na konferencii Sport Alive ste povedali, že v dnešnej NBA by ste sa už asi nepresadili. Ako sa podľa vás zmenil basketbal?

"Basketbal sa od čias, keď som ho hrával, úplne zmenil. Vtedy boli úlohy a pozície v tíme oveľa jasnejšie definované. Mne veľmi pomohlo, že som meral 213 centimetrov. V Amerike som nabral 25 kilogramov svalovej hmoty a vďaka svojej sile, tvrdej práci a určitým technickým zručnostiam, som sa dostal na pozíciu centra. Teraz, keď moderný basketbal, vrátane NBA, kladie dôraz na univerzálnosť, výbušnosť, rýchlosť, mal by som to dnes veľmi ťažké.“

Je podľa vás pozitívne, že sa moderný basketbal uberá smerom k univerzálnosti hráčov?

"Je to trend a povedal by som, že je viditeľný aj v iných športoch. Jiří Okáč to dobre okomentoval na majstrovstvách Európy, keď sa zasmial na otázku novinárov a povedal, že ak by niekto chcel sledovať zápasy z vrcholu jeho kariéry, myslel by si, že zábery sú spomalené. Myslím si, že fyzická príprava je úplne iný druh prípravy a dostala sa do basketbalu, rovnako ako do všetkých ostatných športov.“

Čo všetko v súčasnosti potrebuje mladý hráč, aby sa presadil v NBA či v Eurolige?

"Musí byť schopný hrať na každej pozícii. Už nie je možné zamaskovať a zakomponovať hráčov do tímu tak, ako to bolo v mojej dobe, keď boli veľkí a len bránili alebo len strieľali a nebránili alebo len doskakovali, ale v útoku boli úplne nepoužiteľní. To už jednoducho nie je možné. Vidím to každý týždeň v Eurolige, kde hráči vedia robiť trochu zo všetkého. A hráči, ktorí sú špecialisti, sa v zápase využívajú možno maximálne na päť minút, ale potom už pre nich nie je miesto. Ak niekto chce skutočne preraziť a nechce sa len niekde epizódne objaviť, musí byť veľmi všestranný.“

V posledných rokoch výrazne stúpli platy mladíkov v americkom univerzitnom systéme. Ako vnímate túto zmenu a jej dopad na NCAA?

"Keď som prišiel na University of California prvá vec bola, že nováčikov zavreli do miestnosti a hodinu a pol nám vysvetľovali všetko, čo nemôžeme robiť. Vtedy to bolo absolútne prísne. Akýkoľvek kontakt s profesionálnym športom bol trestaný a aj trénovanie s profi hráčmi, ktorí dostávali odmeny, bolo brané ako porušenie pravidiel a bolo tvrdo sankcionované. Teraz je to obrovská zmena, ktorá však bola predvídateľná. V 52 amerických štátoch je najlepšie plateným zamestnancom štátnej správy vždy tréner futbalu alebo basketbalu na štátnej univerzite. Bolo dlhodobo neudržateľné, aby tréneri dostávali výplatu do milióna dolárov mesačne, ako napríklad Mike Krzyzewski na Duke University, zatiaľ čo hráči boli amatéri a nesmeli dostávať nič, okrem plného štipendia. Som zvedavý, ako bude vyzerať finálový turnaj NCAA. Dá sa predpokladať, že tímy v Power konferenciách Big 10, Big 12 a možno ACC, úplne odskočia ostatým univerzitám. Možno sa stane, že March Madness (Marcové šialenstvo), prestane byť druhou najsledovanejšou udalosťou v Spojených štátoch. Po Super Bowle bolo vždy na piedestále ako druhá najsledovanejšia športová udalosť roka, ale keď v prvom a druhom kole budú výsledky o 25 a 30 bodov, pretože tieto mocné konferencie si budú môcť kúpiť hráčov za milión dolárov, ale budú sedieť niektorí na lavičke len preto, aby ich nemohol mať nikto iný. Únik talentov, by mohol byť akýsi nežiaduci vedľajší produkt. Zároveň však hráčom úprimne prajem všetko dobré. Niektorí sa môžu po štyroch rokoch štúdia na univerzite zabezpečiť na celý život, ak budú rozumne hospodáriť s peniazmi.“

Ste prvým Čechom v NBA. Slovensko malo doteraz jediného – Richarda Petrušku. Vidíte šancu, že sa čoskoro do NBA prebojuje niekto zo slovenských talentov, napríklad Sebastián Rančík či Timotej Malovec?

"Nepoznám ich, ale držím im palce. Určite by to slovenskému basketbalu pomohlo. Som Čechoslovák a vždy budem držať palce slovenským športovcom. Moja mama študovala v Bratislave medicínu, takže mám k Slovensku blízky vzťah. Rodina Šulcovcov ma vzala na University of California, boli to emigranti zo Slovenska, takže mám so Slovenskom silné puto. Vždy som sníval o tom, že by mohla byť znovu československá liga, ale podľa pravidiel FIBA by to bolo náročné. Richard Petruška bol nesmierne pracovitý. Ako som ho poznal ako spoluhráča, bol pre mňa veľkou inšpiráciou a príkladom, čo dosiahol so svojou výškou. Ako sa vypracoval, ako tvrdo trénoval, to bolo pre mňa na začiatku mojej kariéry veľkou inšpiráciou.“

Patrioti Levice sa prebojovali do skupinovej fázy Ligy majstrov, kde účinkuje aj Nymburk. Ako dôležitý je podľa vás tento úspech pre slovenský basketbal?

"Je to obrovské plus. Vzhľadom na to, že slovenský národný tím chýba na majstrovstvách Európy, v mužskom basketbale som vnímal krízu. Akákoľvek zahraničná skúsenosť na úrovni Ligy majstrov, je určite dobrá a verím, že pomôže aj mládeži. Mladí hráči vidia, že ak hrajú na Slovensku basketbal, môžu sa dostať až na takúto úroveň.“

Slovenská mužská reprezentácia nikdy neštartovala na veľkom turnaji. Myslíte si, že sa to môže zmeniť alebo sú rozdiely medzi krajinami už príliš veľké?

"Ak by som povedal, že je to nereálne, bolo by to v rozpore s mojim celoživotným heslom, že tvrdá práca nezaručuje úspech, ale dáva vám šancu na úspech. Verím, že ak bude slovenská asociácia dobre fungovať a ak budú kluby a zväz spolupracovať, vždy existuje šanca. Kategoricky tvrdiť, že šanca neexistuje, by bolo vrcholom defetizmu. Treba veriť, nádej umiera posledná.“

Naturalizácia je v basketbale čoraz častejším javom. Ako sa na tento trend pozeráte vy? Kde je podľa vás hranica medzi posilnením tímu a stratou identity?

"Je to veľmi zložité. Keď sme naturalizovali Blakea Schilba, mal českú manželku a mal s ňou deti, takže tam bola určitá previazanosť na Česko. Hral za nás Maurice Witfield, ktorý bol v Nymburku veľa sezón, takže znovu tam bolo určité puto ku krajine. Ale príde mi vrcholne nesympatické, keď v niektorých krajinách dochádza k náborom 10-12 amerických hráčov a potom sa im za dva týždne pridelia pasy bez toho, aby niečo o tej krajine vedeli. V tomto by som zaujal srbský postoj a tvrdú kritiku, napr. zo strany Svetislava Pešiča, ktorý hovorí, že to je nevhodné, nič neriešiteľné a kontraproduktívne.“

V súčasnosti komentujete zápasy v Eurolige. Čo vás na tejto práci najviac baví?

"Euroligu považujem za najlepší klubový basketbal. Je to ešte lepší produkt ako NBA. NBA má príliš veľa zápasov. Z môjho pohľadu je to príliš veľká šou. Euroliga je špičkový tímový basketbal, kde má tréner stále svoju pozíciu a určitú rolu, a má aj silu ovplyvňovať veci. V NBA, vzhľadom na platy, ktoré zarábajú najlepší hráči, túto moc tréneri strácajú. Samozrejme, nie všetci a hneď mi príde na myseľ Greg Popovich, ktorý by svojim hráčom len lichotil. Ale jednoducho si myslím, že v mnohých prípadoch tréner už nemá žiadnu silu, a preto je jeho schopnosť a príležitosť ovplyvňovať výkon tímu veľmi obmedzená. Oveľa radšej sledujem medzinárodný basketbal na úrovni Euroligy.“