Stanislav Kropilák mieri do Siene slávy FIBA!

Michael Jordan, Dražen Petrovič, Hakeem Olajuwon, Arvydas Sabonis, Nikos Galis, Bill Russell, či napríklad Krešimir Čosič a Radivoj Korač – to je len niekoľko basketbalových legiend, ktorých mená žiaria v Sieni slávy FIBA. Do tejto exkluzívnej spoločnosti pribudne v roku 2021 aj meno najlepšieho slovenského basketbalistu 20. storočia. Slávnostne do nej 18. júna uvedú Stanislava Kropiláka.

Zo Slovákov a Sloveniek sa podobnej pocty v minulosti, v roku 2019, dostalo len Natálii Hejkovej, ktorá je jednou z piatich tréneriek v Sieni slávy FIBA. Spomedzi hráčov a hráčok malo bývalé Československo dosiaľ zastúpenie iba v Jiřím Zídkovi st.

Foto: FIBA.basketball

Sníval chlapec pochádzajúci z malebnej Kremnice, že jedného dňa sa stane nielen profesionálnym basketbalistom, ale dokonca hviezdou európskeho formátu, ba raz bude uvedený do Siene slávy? – spýtali sme sa pri významnej príležitosti Stanislava „Kilyho“ Kropiláka, dnes prezidenta Interu Bratislava.

„Isto nie. Na také čosi som nikdy nemyslel a nekládol som sitakéto ciele, že ctižiadostivo musím dosiahnuť to či ono. V prvom rade som sa ako chlapec venoval všetkým dostupným športom. Rodičia ma viedli k športovaniu. Pretože som trocha viac vyrástol, dal som sa na basketbal. Možno to bolo aj tým, že na základnej škole, na Kvačalke, sa venovali basketbalu. Nikdy som si ale nekládol konkrétne ciele. Možno až teraz, na staré kolená, si naplno uvedomujem niektoré výsledky, ktoré som dosiahol. Samozrejme, nie sám – basketbal je kolektívny šport. Keď sa teraz pozrieme, kde je slovenský basketbal... No a my sme kedysi na ME získali dve bronzové a jednu striebornú medailu, boli sme na majstrovstvách sveta, na olympiádach, hrali sme kontinentálne poháre, podarilo sa mi dostať sa do výberu Európy. A po skončení kariéry to v mojom prípade vyvrcholilo tým, že ma vyhlásili za basketbalistu storočia na Slovensku a že ma FIBA uvedie do Siene slávy. To je veľká pocta.“

To nepochybne je. Najlepšie si človek rozmer tejto udalosti uvedomí, keď sa začíta do menoslovu: velikán vedľa velikána. Medzi nimi, absolútne zaslúžene, budete figurovať aj vy. S akými pocitmi ste prijali túto správu?

„V prvom rade som sa pozrel na internete, kto v nej vlastne je. Naposledy som to trocha sledoval, keď vyhlásili Natu Hejkovú ako trénerku. A veľmi zaslúžene, lebo nepochybne je jedna z najlepších ženských tréneriek všetkých čias. Keď som sa zadíval na tých hráčov, vracali sa mi spomienky. Uvidel som tých vynikajúcich juhoslovanských, španielskych, izraelských, gréckych či ruských basketbalistov, proti ktorým som najprv bojoval na reprezentačnej úrovni a potom sme sa stali spoluhráčmi vo výberoch Európy. Som rád, že som tam s nimi. S hráčmi, s ktorými som prežil krásne časy.“

Podobné ocenenie nezohľadňuje len športové úspechy, ale aj prínos pre basketbal. No tých úspechov bolo vo vašom prípade požehnane. Individuálnych, klubových, ba aj na medzinárodnej úrovni. Na ktoré z tých veľkých momentov spomínate najradšej?

„Zo športových úspechov dávam na prvé miesto prvý titul Interu v roku 1979. Stali sme sa majstrami Československa. Partia bola vynikajúca, v Bratislave plná hala. A bolo to prvýkrát, boli sme mladí. Druhý moment, ktorý mám stále v pamäti a priniesol nám všetkým veľkú radosť, keď sme v roku 1985 získali strieborné medaily na ME v Stuttgarte. Finálový zápas s vtedy fantastickým Sovietskym zväzom bol veľký zážitok. Zdolali sme Juhosláviu aj s Draženom Petrovičom, vyradili Španielov. To už je niečo! To sú také kolektívne úspechy. A z individuálnych by to boli nominácie do výberov Európy. Stretávanie sa s najlepšími trénermi na svete ako Alexander Gomelskij, Antonio Díaz, možnosť hrať proti Michaelovi Jordanovi, hrať po boku Juana Antonia San Epifania, Nikosa Galisa, Mickeyho Berkowitza a s ďalšími najväčšími európskymi hviezdami. Ale vážim si aj pocty, ktoré prišli neskôr: teraz Sieň slávy, predtým vyhlásenie za najlepšieho slovenského basketbalistu storočia, ocenenie športová legenda SOV...“

Očakáva sa, že do Siene slávy pošlete nejaký artefakt, ktorý vás bude navždy pripomínať, nejakú memorabiliu. Už ste sa rozhodli, čo to bude?

„My sme mali aj na Interi vlastnú Sieň slávy, teraz už je zrušená, no chcel by som sa pozrieť, čo zostalo v nej. Uvažoval som, že by som venoval striebornú medailuz majstrovstiev Európy. Mám niekde aj staré tenisky, možno aj dres nájdeme. O mne bolo známe, že som mal problémy s kolenami. Skoro na všetkých záberoch mám nákolenky. Z recesie som uvažoval, že by som venoval aj starú nákolenku.“

Edith Piaf v slávnom šansóne spieva Non, je ne regrette rien – nie, nič neľutujem. Môžete si pri retrospektíve vašej mimoriadnej hráčskej kariéry a neskôr i úspešnej funkcionárskej povedať to isté?

„Neviem, či ľutujem alebo neľutujem, ale určite sú veci, ktoré ma mrzia. Napríklad to, že po olympiáde v Montreale 1976 som nemohol odísť do Ameriky, hoci všetko bolo dohodnuté a vybavené. Dokonca aj na najvyššej úrovni komunistickej strany. Mal som byť prvý športovec, ktorý pôjde študovať a hrať basketbal na americkú univerzitu. Na Wake Forest University. Vtedy mi na turnaji vyšli niektoré zápasy, najmä proti USA. Žiaľ, zranil som si koleno. Tak nešťastne som si ho otočil, že som bol tri mesiace mimo. A to mi zahatalo cestu. Možno by sa celá moja kariéra vyvíjala inak. Nevravím, že by som hral v NBA, ale troška zamrzí, že pre zranenie som prišiel o takúto zaujímavú príležitosť. Moju kariéru ako celok však isto neľutujem. Určite prišli pekné veci i smutné veci. Zišla sa však fantastická partia v Interi, v reprezentácii to isté. Pochodil som celý svet a nakoniec som si dal dokopy aj zdravotné problémy, či už s kolenami, so srdcom. Takže nie, neľutujem.“

P.S.: Nielen v mene SBA, ale aj v mene niekoľkých generácií slovenských basketbalových fanúšikov gratulujeme Stanislavovi Kropilákovi k tejto obrovskej pocte.

KTO JE „KILY“

Pred príchodom do Interu Bratislava obliekal dres bratislavskej Slávie SVŠT, ale boli to práve žlto-čierne farby, ktoré tento výnimočný pivot preslávil v Európe. Vďaka nemu sa tím z Pasienkov stal v rokoch 1979, 1980, 1983 a 1985 majstrom Československa a zaradil sa medzi rešpektované značky v medzinárodnom kontexte. V zbierke však má aj titul s RH Pardubice.

V roku 1985 mu ako 30-ročnému bolo umožnené odísť do zahraničia, pôsobil v Belgicku a Luxembursku. Do vlasti sa vrátil po jedenástich rokoch. Pracoval ako generálny manažér Interu, pôsobil v exekutíve Slovenského olympijského výberu, v rokoch 2002 až 2006 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Od roku 2000 je prezidentom basketbalového Interu, ktorý od úspešného „reštartu“ v roku 2012 vybojoval štyri majstrovské tituly v rokoch 2013, 2014, 2017 a 2019.

V časoch najväčšej slávy patril Kropilák medzi najjagavejšie hviezdy európskeho basketbalu. Medzi rokmi 1981 až 1987 sa pravidelne objavoval vo výberoch Európy. Keď magazín FIBA v roku 1991 zostavoval rebríček 50 najlepších basketbalistov všetkých čias, rodák z Kremnice (nar. 10. júna 1955) v ňom nemohol chýbať.

Na Slovensku nemal konkurenciu, v rokoch 1975 až 1984 ho desaťkrát v rade vyhlásili za najlepšieho basketbalistu, česko-slovenskú anketu ovládol päťkrát v rokoch 1979, 1980, 1982, 1983 a 1985. V tých rokoch pritom ČSSR patrila medzi európske basketbalové veľmoci. A Kropilák mal na tom leví podiel – štartoval na siedmich európskych šampionátoch, pričom v roku 1985 vybojoval striebro, v rokoch 1977 a 1981 bronz. Okrem toho sa dvakrát predstavil na olympijských hrách a rovnako dvakrát na majstrovstvách sveta. V roku 2000 ho oficiálne vyhlásili za nášho najlepšieho basketbalistu storočia, o sedemnásť rokov neskôr sa mu dostalo inej pocty, keď ho uviedli do Siene slávy slovenského basketbalu. V roku 2018 bol počas galavečera Športovec roka zaradený medzi športové legendy Slovenska.

To je len stručná vizitka a ani náhodou nemôže kompletne zhrnúť impozantnú kariéru Stanislava Kropiláka, basketbalistu, ktorý si v exhibícii zahral aj s Kareemom Abdul-Jabbarom, v roku 1982 udelil „dekel“ mladému Michaelovi Jordanovi, nastúpil proti Magicovi Johnsonovi či Larrymu Birdovi a vďaka basketbalu nadviazal celoživotné priateľstvá s osobnosťami, ktoré písali dejiny športu spod deravých košov. Ba čo viac, sám sa stal takou osobnosťou. Aké to šťastie, že „Kily,“ (inak, prezývku má po francúzskom lyžiarovi Jeanovi-Claudovi Killym) kedysi dávno uprednostnil basketbal pred plávaním!

(podľa bkinter.sk)