Tréner Pospíšil: Postup nie je samozrejmosť, ale ambícia

Slovenská basketbalová asociácia v októbri oznámila, že novým trénerom ženskej reprezentácie sa stal Martin Pospíšil. Pomyselnú štafetu prevzal od Juraja Suju, ktorý Slovensko v ostatných dvoch kvalifikačných cykloch doviedol k postupu na Eurobasket 2021 aj Eurobasket 2023. Odvtedy prešiel mesiac a na dvere klope začiatok kvalifikácie majstrovstiev Európy 2025, ktoré bude hostiť Česká Republika, Grécko, Nemecko a Taliansko. Slovenky vedia, že cesta na šampionát vedie cez víťazstvo v skupine alebo cez tabuľku druhých družstiev, kde však môže pomyselnú tenkú červenú čiaru predstavovať hoci aj jeden strelený (či inkasovaný) kôš. Prekážkami na ceste, na ktorú sa pod vedením 42-ročného rodáka z Bojníc vydali práve tento týždeň, budú reprezentácie Turecka, Rumunska a Islandu. A tou hneď prvou bude silný výber Turecka, s ktorým si zmerajú sily už dnes večer v Izmite. Odtiaľ sa presunú do Konstance, kde budú v nedeľu čeliť domácemu Rumunsku.

Prišiel nový tréner a s ním aj nový realizačný tím. Určite je na čo nadviazať, ale celkom isto prinášate, vedno s ľuďmi, ktorými ste sa obklopili, aj čosi nové. Ako by ste to „čosi“ charakterizovali?
„Asi ste to správne definovali, že chceme vychádzať z toho, čo bolo, lebo mnohé veci boli veľmi dobre nastavené. Tím mal dobrý koncept a mal aj dobrý súzvuk na ihrisku. V tom chceme pokračovať. Ale máme aj vlastné myšlienky a nimi sa chceme prezentovať. Podstatné je, že chceme začleňovať do kádra ďalšie hráčky. Roly sa budú meniť aj podľa situácie. Pre slovenský basketbal je vždy dobré, ak sa v reprezentácii objavujú nové mená, vrátane mladších dievčat. Toto je pre nás tiež dosť podstatné, čo by sme chceli priniesť do fungovania národného tímu.“

Ako ste si podelili povinnosti s asistentkou Ivanou Jalčovou a asistentom Radkom Dvorščákom?
„Všetko to riešime za chodu, ale samozrejme, máme jasne zadefinované veci, z ktorých momentálne vychádzame. Niekto má viac na starosti obrannú fázu, niekto viac útočnú, niekto sa viac venuje skautingu. Je to štandardná situácia a role sú dobre nastavené. Jasné, že život realizačného tímu, respektíve trénerov, je aj o prispôsobovaní a spoznávaní sa. Aj my sa budeme spoznávať, takže niektoré veci budeme nastavovať podľa toho.“

Vstupujete do kvalifikácie Eurobasketu 2025 a v nej zabojujete o štrnásty postup na šampionát v ére samostatnosti. Slovensko nechýbalo na posledných dvoch ME, ale vždy to bolo tesné, boli to postupy z druhej priečky. Nie je to až trocha nefér voči dievčatám i realizačnému tému, že napriek silnejúcej medzinárodnej konkurencii sa postup považuje za povinnosť? Vlastne, basketbalová verejnosť ho berie ako samozrejmosť.
„Keď otázku postavíte takto, sú tu skutočnosti, ktoré si treba tvrdo uvedomiť. My sme si to uvedomili v Poľsku, že postup nie je samozrejmosť. Poľsko je krajina s úplne inou kvantitou basketbalistiek, s úplne iným finančným potenciálom, podstatne lepšou podporou športu. V troch či štyroch kvalifikačných cykloch sa nedostalo na ME. Slovensko sa dostalo, čo je skvelá vec. Či je to povinnosť? Ja si to nemyslím a nikdy som si to nemyslel. Vždy je vynikajúce postúpiť na záverečný turnaj s takou krajinou, akou je Slovensko, kde kvantita hráčok je obmedzená. Že sa Slovensko dostalo na šampionát až štrnásťkrát, je skvelá vizitka. Nemôžeme to však považovať za povinnosť. Aj teraz ideme hrať do Turecka, kde každá jedna reprezentantka – čo sa týka tej základnej osy – hrá v Eurolige za Mersin alebo Fenerbahce. A nie sú to dievčatá, ktoré by odohrali desať minút za zápas. Dostávajú oveľa väčšiu porciu, takže majú už skúsenosti z Euroligy a tá je nastavená troška inak než domáce súťaže alebo EuroCup. V tomto majú značnú výhodu. A v Rumunsku – o tom by vedel rozprávať náš kondičný tréner Marek Mikletič, pracujúci práve v Konstance, kde budeme hrať – sú podmienky také, že by sme sa tam mali ísť pozrieť, ako ich majú nastavené, koľko peňazí smeruje do basketbalu ale tiež do výchovy mládeže. Takže nie, nie je to povinnosť, ale je to naša ambícia postúpiť. Boli by sme zlí športovci, ak by sme ju nemali. Možno je to definované už tým, čo bolo kedysi pred dvadsiatimi rokmi, keď Ružomberok dvakrát vyhral Euroligu, čo bolo skvelé. Ženský basketbal pokračoval v jeho šľapajach, a tak sa v našom ženskom basketbale vždy robí zaujímavá a kvalitná práca. Len tá kvalita – naša špička – sa stále zužuje. Ak sú naše hráčky zdravé, máme dobré šance, no ak majú zdravotné problémy, šance o čosi klesajú. Nie je to samozrejmosť a každý dobrý výsledok si treba vážiť.“

Veľa sa pred štartom kvalifikácie hovorí o tom, že zo zdravotných dôvodov chýba viacero osvedčených tvárí. Ktoré z absencií sú najnepríjemnejšie, vzhľadom na to, akú pečať by ste chceli vtlačiť hre našej reprezentácie?
„Určite sú to absencie na poste pivotiek. Už teraz sa o tom bavíme s hráčkami a ony vedia, že musíme niektoré veci prenastaviť. My klasickú pivotku teraz nemáme ani jednu.“

Áno, aj Ivana Jakubcová, jedna z opôr, je skôr štvorka...
„Ivana síce meria 198 centimetrov, musí a aj bude hrať na pozícii päť, ale nie je päťka. Jej výhody a silné stránky sú kdesi inde. Plus, trápili ju zdravotné problémy, odohrala v tejto sezóne iba jeden zápas. Je to však jediná hráčka, ktorú momentálne máme na túto pozíciu. Áno, vedel by som si predstaviť Žofiu Hruščákovú, Sabi Šimonovičovú, Alicu Moravčíkovú, ktorá nemôže cestovať do Turecka, ale mala by sa k nám pridať v Rumunsku. A vedel by som si tiež predstaviť Anku Jurčenkovú... Sú teda viaceré basketbalistky, ktoré by prichádzali do úvahy, čo sa týka nášho herného konceptu, ale bohužiaľ, je to inak. Osobne som sa to snažil nastaviť tak – a aj v realizačnom tíme to máme rovnako – že toto považujeme za veci, ktoré už nechceme vnímať. Máme k dispozícii hráčky, ktoré chcú odovzdať všetko, väčšina z nich je zdravá a spôsobilá odrobiť prípravu.“

Miroslava Mištinová aj Terézia Páleníková nám vraveli, že výhodou zas bude, že v reprezentácii máme rýchle hráčky, dobré strelkyne a že sú to prednosti, ktoré sa dajú využiť. Z vašej perspektívy, čo sú najsilnejšie stránky partie, ktorú máte k dispozícii pre prvé kvalifikačné okno?
„Obrovská výhoda je, že niektoré roly sa budú iba tvoriť. Čo sa týka Barče Wrzesińskej, Terézie Páleníkovej, Mimy Mištinovej, zastávajú role, ktoré ak aj nie sú jasne zadefinované, tak vyplývajú z toho, že ide o kvalitné hráčky, ktoré pôsobia v zahraničí. Čo sa týka postov, je to trocha záhada. Ale záhada to bude aj pre našich súperov, najmä pre Turecko. V hlave máme určitú predstavu a podľa nej to nastavujeme, aby sme z našej nevýhody spravili výhodu, aby s nami mala problém napríklad Teaira McCowan, ktorá meria 201 cm, je obrovská, dominantná a hrajú na ňu kopec systémov. Bude náročné sa s tým vyrovnať, ale pripravili sme určité veci, ktoré by nám mali pomôcť.“

Kvalifikácia, rovnako ako v oboch predošlých cykloch, je „vymyslená“ tak, že po úvodnom okne príde až ročná prestávka. Čo by ste ako trénerský štáb chceli vidieť na úvod, už teraz, skôr než budú boje pokračovať v novembri 2024 a vyvrcholia vo februári 2025? S čím by ste boli spokojní? 
 „Charakter tímu. Jednoznačne. Máme za sebou len zopár tréningov. Vstupujeme do čohosi nového a je pre nás prioritou, aby sa tím prezentoval správnym charakterom. Aby bol nezlomný, bojoval o každý centimeter ihriska, aby žiadnym súperkám nedal nič zadarmo. Uvidíme, na čo to bude stačiť, hoci sa netajíme našimi ambíciami. Aj za krátky čas, čo teraz máme, chceme vybudovať tento charakter.“

Napriek tomu, že máte krátko po štyridsiatke, basketbalová verejnosť vás vníma ako zrelú trénerskú osobnosť, najmä z pôsobenia v najvyššej súťaži, ale tiež z účinkovania pri mládežníckych výberoch, či donedávna ako asistenta Maroša Kováčika pri poľskom národnom družstve. Teraz však na klubovej úrovni pôsobíte ako asistent legendárnej Natálie Hejkovej v euroligovom ZVVZ USK Praha. Prezraďte, dala vám nejakú radu pred odchodom na reprezentačný zraz?
„S Natou sa zhovárame o rôznych veciach a rozprávali sme sa aj o slovenskom nároďáku. Ona mi vždy posunie nejaké myšlienky a ja sa jej všeličo pýtam. Každá rada, ktorú dá, nielen mne, je pozitívna a môže pomôcť. Bavíme sa predsa o človeku, ktorý je v Sieni slávy FIBA a má neuveriteľné skúsenosti. Už mikromyšlienkou, ktorá je potom prenesená do praxe, môže pomôcť tímu. Takže pre mňa je pozitívna naša vzájomná spolupráca, ale tiež je pre mňa prínosná možnosť pracovať na špičkovej úrovni. Pôsobiť v Eurolige, v jednom z top tímov, je presne tá skúsenosť, ktorú by som doprial každému trénerovi. Či už sú to hráčky, s ktorými spolupracujete, alebo organizácia súťaže a úroveň ťažkých zápasov, je to výnimočné. Máme jedny z najlepších hráčok na svete, ale zároveň sa pripravujeme proti najlepším basketbalistkám sveta. Sú to špičkové súperky, na ktoré musíme vymýšľať špičkové riešenia. Plus, naše zverenkyne, ktoré sú basketbalovo špeciálne múdre, musia tie riešenia zrealizovať. V tomto je to jedinečná skúsenosť a som za ňu vďačný.“