Trénerka Hejková: Mám pocit, že férovosť sa vytráca. Zabíjame ju zištnými pohnútkami

Z medailí rôzneho lesku, majstrovských titulov, domácich, európskych i svetových basketbalových ocenení by si mohla – obrazne - postaviť pyramídu so zlatým pokladom v jej chodbičkách (viď vizitka). Spoločnou črtou mnohých úspechov jubilujúcej NATÁLIE HEJKOVEJ (70) je trénerská invencia a prirodzená autorita. Mozaiku jej osobnosti ponúkame v abecedáriu s vybranými heslami.

Auto

Šoférujem veľmi rada. Vodičský preukaz mám od roku 1980. Najazdila som tisícky kilometrov doma i vo svete. Moje prvé auto bolo Škoda 110 L zelenej farby. Inú vtedy nemali. Momentálne vlastním striebornočierny DS 3.

Basketbal/Brno

Pre mňa príťažlivá kombinácia, dva fenomény, ktoré mi pozitívne ovplyvnili život. V moravskej metropole som sa tešila z dvoch euroligových triumfov: premiérovým s Ružomberkom, neskôr so Spartakom Moskovská oblasť. Na tie emócie sa nedá zabudnúť. Basketbal? Je pre mňa láska, vášeň i zábava. Získal si ma v štrnástich, drží ma dodnes a verím že to tak ostane, aj keď skončím s trénerstvom. Určite ho budem sledovať a dívať sa naň v televízii.

Cestovanie

Ďalší môj koníček. Niektorí kolegovia či hráčky hovoria, že ciest majú po sezóne plné zuby, mne neprekáža cestovať po celý rok. Pravidelne navštevujem najmä Španielsko, aj na mesiac. Rada spoznávam nové destinácie. Keď sa pozriem na glóbus, som spokojná, kde som všade bola a čo videla, no mám ešte nesplnené cestovateľské túžby.

Čína, česť

Spolu súvisia tak, že v Pekingu ma počas majstrovstiev sveta mužov 2019 uviedli do Siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie. Ide o jeden z mojich najpôsobivejších zážitkov. Stala som sa súčasťou jedinečných osláv, aké sa vyskytnú raz za život.

Teší ma, že najvyšší predstavitelia svetového basketbalu si všimli moju dlhoročnú prácu. Som na to hrdá, veľmi si to vážim. Beriem ako veľkú česť, že do exkluzívnej spoločnosti osobností, ktoré píšu basketbalovú históriu, som vstúpila prvá zo Slovenska.

Detstvo

Považujem ho za veľmi šťastné, spokojné a bezstarostné obdobie môjho života. Nič ma netrápilo, rada som chodila do školy i von. Prežila som ho v Žiline, bývali sme na Bôriku, vtedy okrajovej časti mesta. Do sýtosti sme sa mohli hrať medzi domami, vtedy tam ešte neparkovali autá, priestoru na vyžitie sme mali až až - aj na neďalekých lúkach. Tam sa formovala moja súťaživosť.

Euroliga

Sprevádza ma takmer počas mojej celej trénerskej kariéry. V Ružomberku sme si dávali postupné ciele, v súperení s najsilnejšími tímami Európy sme získavali cenné skúsenosti, časom rešpekt i uznanie.

Medzníkom sa stal náš premiérový postup do prvej štvorky v roku 1993 - a po ňom o niečo neskôr prišli aj celkové prvenstvá. Takéto pôsobivé emotívne chvíle som zažila päť ráz s tromi rôznymi tímami. Piaty som získala so súčasným družstvom, pražským USK. Som rada, že latku držíme stále vysoko. Keď získate prvý titul, túžite pridať ďalšie, čo vás núti nepoľaviť v úsilí a zlepšovať sa.

Fair play

Určuje podstatu športových súťaží i bežného spoločenského života. Základom je hrať a pracovať čestne, nech ide hoci aj o najvyššie méty. Mám však pocit, že sa férovosť v športe i v spoločnosti vytráca, zabíjame ju zištnými pohnútkami.

Gény

Neviem presne, po kom mám športové. Rodičia nešportovali organizovane, avšak lyžovali, mali radi turistiku, viedli nás so sestrou k aktívnemu pohybu. Nejaké gény prišli možno z hejkovskej strany – pradedo bol v Prahe jedným zo zakladateľov Sokola, má pamätnú plaketu v smíchovskom Sokole.

Humor

Vítaná soľ života, robí ho veselším. Niekedy je dobré pokúsiť sa ním riešiť ťažšie situácie. Uprednostňujem komédie pred vážnymi žánrami. Páčia sa mi kreslené vtipy Vladimíra Jiránka a Mariána Vaneka, v rodine máme karikaturistu Vojtecha Krumpolca. Zo slovných humoristov som si najviac obľúbila trio Jan Werich, Jiří Suchý, Milan Lasica.

Charakter

Tak hovoríme o niekom, kto profesijne i osobne ide príkladom. Kto má aký charakter, sa ukáže aj v športe. Keď sme hľadali na nejaký post hráčku, vždy sme sa zaujímali o jej charakterové vlastnosti. Každý je iný, niekoho nerozhádže nič, niekto vypení pri prvej príležitosti. Ja som niekde medzi týmito polohami. Keď sa vo mne nahromadia negatívne emócie, vrú vo mne ako v papiňáku...

Iveta

Ikona ružomberského i slovenského basketbalu. Pamätám sa, ako štrnásťročná dievčinka Bieliková prišla z Ludrovej do klubu. Pracovitosťou a húževnatosťou sa vypracovala na špičkovú rozohrávačku a obetavú kapitánku tímu. Stala sa mojou predĺženou rukou, zažili sme výnimočnú cestu z druhej ligy na federálne i euroligové výslnie, čo boli najkrajšie roky basketbalu v Ružomberku.

Celý článok sa dočítate na Sportnet.sk