Športovú legendu Stanislava Kropiláka potrápili v posledných rokoch aj vážne zdravotné problémy

Búrka potlesku. Na tvári a v očiach neutajiteľné dojatie. Chvíľu predtým sa stal Stanislav Kropilák oficiálne slovenskou Športovou legendou.

Divákov či fanúšikov donútil k ováciám už aj v minulosti, keď hral skvele basketbal. Potlesk na jeho adresu nezaznel uplynulý piatok prvý raz. „Bolo to však čosi úplné iné. Nečakal som potlesk postojačky. A navyše taký dlhý. Stál som tam v obleku, s trofejou v ruke. A k tomu ešte v národnom divadle. Nezabudnuteľné! Usiloval som sa užiť si tie mimoriadne okamihy,“ starostlivo hľadal slová, aby čo najlepšie vystihol tie chvíle. Vraj sa aj bál, ako ich na tom pódiu zvládne.

Samozrejme, vedel, akou súčasťou slávnosti Športovec roka 2018 sa stane. Inak by do SND, ak by sme mu to neprezradili, ani nešiel. Vopred, ale aj potom vyslovoval pochybnosti. „Nečakal som to. Nie som olympijský víťaz ako Janko Zachara či Jožo Pribilinec. Nebol som taký slávny ako Jožo Adamec či Jožo Golonka, ktorí už takúto poctu dostali. Necítim sa ako legenda. Najradšej by som ten basketbal stále hral,“ vyjadril niektoré zo svojich myšlienok.

Kedysi divákov nevnímal až tak intenzívne, ako uplynulý piatok v SND, hoci často hral pred tisícovými davmi. Vedel, že sú v hľadisku, počul ich, ale všetku pozornosť venoval hre. Na piatkový „standing ovation“ dlho nezabudne. Aj preto, že gratulácie aj potom pokračovali. „V sobotu som robil ešte posledné vianočné nákupy. Zastavili ma a blahoželali aj neznámi ľudia, ktorí ma spoznali. Potešilo ma to. Telefonáty a esemesky od priateľov by som ťažko zrátal,“ prezradil z udalostí uplynulých dní.

POD KOŠE Z BAZÉNA

Stano Kropilák by bol možno aj výborný plavec. V detstve sa venoval vážnejšie práve tomuto športu. „V plavárni na Bernoláku, čo je známy bratislavský internát, som zbadal chlapca, ktorý postavou nad všetkými vyčnieval. Už ani neviem, kedy to presne bolo, ani dôvod, prečo som tam bol. Ihneď som ho však oslovil, aby skúsil hrať basketbal. Po dvoch či troch týždňoch sa zaradil medzi starších žiakov Slávie SVŠT, ktorých som vtedy trénoval,“ prezradil nám bývalý známy bratislavský telocvikár Milan Mižičko.

Basketbalová telocvičňa bola hneď vedľa, Stano tam prišiel pod koše, ktoré sa mu stali osudom. Jeho objaviteľ si spomína, že sa ukázal ako mimoriadne pohybovo nadaný chlapec. Rýchlo začal vynikať medzi rovesníkmi nielen svojou výškou. Ani nie po roku už bol medzi mladšími dorastencami a jeho kariéra, ktorej najúspešnejšiu časť prežil v Interi, stúpala strmo nahor.

Nielen bratislavský, ale aj európsky a svetový basketbal, čo sa ukázalo neskôr, našiel nevšedného virtuóza tejto dynamickej hry. Umelca pod košmi.

Do hľadiska sa chodili naňho pozerať viacerí aj z divadelných dosák. Vymenovať ich nie je možné. Na Pasienkoch sme kedysi videli známe herecké tváre. Z nich je stále verný tejto hale napríklad Peter Kočiš. „Basketbal ma stále láka, lebo som sa mu sám venoval. Zhodou okolností aj pod vedením trénera, ktorý Stana objavil. Ešte som basketbal dosť zanietene hral, keď som aj so spoluhráčmi intenzívne povzbudzoval ,kropilákovcov’ na ME 1981, ktorých zápasy sa v Bratislave hrali na zimnom štadióne. Neskôr som dal prednosť filmu a divadlu, ale príležitosť zahrať si basketbal som využíval často. Pošťastilo sa mi pred niekoľkými rokmi zahrať si aj s Kilym, v jednej partii aj s inými známymi hráčmi v hale na Domkárskej, inokedy na streetbalovom turnaji,“ vymenúva iba 176 cm vysoký herec, pod košmi však rýchly, šikovný stredný rozohrávač i strelec.

„Poctu športová legenda si Stano plne zaslúži. Bol veľkou inšpiráciou, vedel baviť ľudí. Je príjemný človek i v súkromí. Mám od neho aj dres s číslom 8 z niektorých ME, škoda, že si v ňom nemôžem zahrať. Akosi som doň nedorástol,“ pridal so smiechom Peter Kočiš úsmevnú historku zo svojho priateľstva s Kilym.

PREČO MÁ MENO KILY

Apropo, Kily. Túto prezývku si Stano osvojil dávno ako vlastné meno. Vôbec nie je odvodené od priezviska Kropilák, ako by sa mohlo zdať na prvé počutie. Tak ho pomenoval bývalý spolužiak i spoluhráč Jano Plesník (neskôr známy televízny komentátor), inšpirovaný vtedajším vynikajúcim francúzskym lyžiarom Jeanom Claudeom Killym. Stano, ktorý sa bežne podpisuje ako Kily, ale, pozor, iba s jedným „l“, sa vedel totiž výborne aj lyžovať. Po rôznych zdravotných peripetiách vyslovil pri svojej šesťdesiatke túžbu ešte sa schuti pustiť dolu zasneženým svahom, čo roky predtým nemohol. Má totiž operované obe kolená totálnou endoprotézou. K tomu sa pridali ťažkosti so srdcom, mal ťažkú arytmiu a fibriláciu. Pred dvoma rokmi mu najdôležitejší orgán v tele „naprávali“ vyše šesťhodinovou operáciou.

„V súčasnosti sa už cítim celkove lepšie, ale pred rokmi, keď som niekedy strácal vedomie, ma neraz premohol aj strach. A trápili ma rôzne bolesti. Práve basketbal ma zničil. Neraz som hral aj nedoliečený po chorobách či zraneniach, nevedel som, aké to môže mať následky,“ vracia sa k nepríjemnému obdobiu svojho života. K obľúbenému lyžovaniu sa ešte nevrátil, ale plávať chodí, takisto na prechádzky. Vie, že sa musí šetriť.

Roky mu pribúdajú, čo sa mu ani nechce veriť. „Kariéra uplynula veľmi rýchlo. Ani sa mi nechce veriť, ako dávno to bolo a koľko rokov odvtedy ubehlo,“ konštatuje zádumčivo. Rád spomína na spoluhráčov, na úspechy, na nevšedné zápasy. Nikdy nezabudne spomenúť prvý titul, ktorý vybojoval v drese Interu. V ňom získal potom ďalšie tri, ďalší na vojenčine v Pardubiciach. Medzitým žiaril v československej reprezentácii na dvoch olympiádach, takisto dvoch majstrovstvách sveta, sedemkrát hral na kontinentálnom šampionáte, pričom z troch takýchto turnajov sa vracal domov s cennou medailou. Najhodnotnejšia, strieborná, sa zrodila v Stuttgarte 1985, už tak trochu na sklonku kariéry. Predĺžil si ju jedenástimi sezónami v Belgicku a Luxembursku, kde, ako priznáva, sa už začali objavovať zdravotné trampoty.

V TÍME EURÓPY 15-KRÁT

„Vrcholom mojej kariéry bolo určite 15 zápasov vo výbere Európy. Čoraz viac si to uvedomujem. Taká pocta sa ušla iba niekoľkým hráčom z mnohých krajín,“ zdôrazňuje o období, keď sa vyrovnal najväčším hviezdam tejto hry. Magazín Medzinárodnej basketbalovej federácie (FIBA) ho v roku 1991 zaradil medzi 50 najlepších hráčov všetkých čias. Na ihrisku sa okrem iného rád sústreďoval na blokovanie streľby súperov. Takúto „čapicu“ raz nasadil aj Michaelovi Jordanovi, historicky najslávnejšiemu a možno aj najlepšiemu basketbalistovi sveta, pravda, ešte predtým, než sa ten stal neudržateľnou hviezdou v NBA.

Z pätnástich zápasov v drese výberu Európy vyzdvihuje Stano Kropilák predovšetkým dva v roku 1982 pri polstoročnici FIBA. V našom archíve sa ukrývajú takto: 18. júna 1982 v Ženeve Európa - USA 111:92 (54:55), 20. júna 1982 v Budapešti Európa - USA 103:88 (45:35). Kily hral v oboch súbojoch v základnej päťke; vždy s Dalipagičom, San Epifaniom, Corbalanom a Tkačenkom. Boli to mimoriadni velikáni podkošového športu. Mladučký, ešte len 19-ročný Michael Jordan v americkom výbere začínal vtedy svoju hviezdnu kariéru.

Kily sa po svojej vrátil v roku 1996 na Slovensko. V Interi bol krátko i tréner, ale je tam predovšetkým funkcionár, už dávno prezident klubu. Odbočil však aj do politiky, bol poslanec slovenského parlamentu. „Prinieslo mi to napokon veľké sklamanie, ale aj obrovskú skúsenosť. Šiel som do toho s dobrým úmyslom, chcel som pomôcť športu na Slovensku. Bola to pre mňa najbližšia oblasť, v ktorej som chcel využiť aj skúsenosti zo zahraničia. Nepresadil som však nič, z politiky som odišiel znechutený,“ prezrádza o téme, ktorá ho už nijako neláka.

Úroveň basketbalu ho však znepokojuje. „Často trpím, keď vidím ligové zápasy. Hráčom chýba na ihrisku prehľad, nedostatočné je ich úsilie aj kumšt, nemajú ani dostatok odvahy zobrať na seba zodpovednosť. Stále však dúfam, že sa situácia zlepší,“ dodáva optimisticky muž, po ktorom už nemalo Slovensko basketbalistu jeho formátu.

PRÍJEMNÝ ŠOK V STUTTGARTE

„Žiaľ, Stano bol poslednou veľkou hviezdou nášho basketbalu. Od jeho éry sme nemali hráča najvyššej európskej úrovne,“ vyjadrila sa nám legendárna trénerka Natália Hejková, ktorá Kilyho na javisku SND dekorovala spomínanou poctou. Ich športová kariéra sa viac-menej prelínala. Ona hrala výborne v pražskej Slavii VŠ, on v bratislavskom Interi, často sa však navzájom nevídali.

„Zápasy mužskej reprezentácie som si však nedala nikdy ujsť. Sledovala ich vtedy väčšina športových priaznivcov v Československu. Veď chlapci patrili k najlepším v Európe. Aj Stanovou zásluhou. Šokovali nás príjemne v roku 1985 na ME v Stuttgarte. Nik s nimi nerátal a oni vybojovali striebro. Bol to posledný veľký úspech československej reprezentácie,“ zalovila v spomienkach súčasná trénerka USK Praha, ktorá sa môže právom pýšiť piatimi euroligovými titulmi so svojimi bývalými zverenkami – po dva získala v Ružomberku, Spartaku Moskovská oblasť a jeden v Prahe.

„Kily bol skvelý pivot. Univerzálny, akých v tom čase behalo po ihriskách minimum. Mal výbornú streľbu aj zo stredných vzdialeností, vedel hrať kolektívne i sám rozhodnúť zápas. Jeho najväčšou ozdobou bola všestrannosť,“ charakterizovala Natália Hejková muža, ktorý má už takmer týždeň medzi mnohými svojimi poctami aj titul Športová legenda.

KTO JE STANISLAV KROPILÁK

Narodil sa 10. 6. 1955 v Kremnici, je vysoký 208 cm.

Hral na dvoch OH (1976 a 1980) aj na dvoch MS (1978 a 1982); sedem ráz na ME - od roku 1975 do 1987, pričom v Stuttgarte 1985 získal striebro a na dvoch ME bronz, v Liége 1977 a v Prahe 1981. Člen výberu Európy bol 15-krát.

Obliekal dresy Slávie SVŠT, Interu Bratislava (štvornásobný čs. majster 1979, 1980, 1983 a 1985) a RH Pardubice (čs. majster 1984). Po odchode do zahraničia v roku 1985 pôsobil v belgických mestách Fleurus, Charleroi, Namur, Gilly a v luxemburskom Steinseli. Na Slovensko sa vrátil v roku 1996, najprv bol generálny manažér BK Inter Bratislava, neskôr aj člen exekutívy SOV, poslanec Národnej rady SR, od roku 2000 je prezident BK Inter Bratislava.

Je najlepší slovenský basketbalista 20. storočia podľa ankety z roku 2000, v ktorej triumfoval pred Richardom Petruškom, Gustávom Herrmannom, Petrom Rajniakom a Otom Matickým. Za najlepšieho basketbalistu Československa ho vyhlásili 5-krát (v rokoch 1979, 1980, 1982, 1983, 1985) a za najlepšieho na Slovensku 10-krát (bez prestávky v rokoch 1975 - 1984). V roku 2017 ho uviedli do Siene slávy slovenského basketbalu. Má 36-ročného syna Branislava, ktorý sa stal aj v zahraničí uznávaným profesionálnym fotografom.

Vyšlo v denníku Šport 27. decembra 2018

Autor: Tomáš Grosmann