Bývalý vynikajúci basketbalista Pavol Bojanovský mal v stredu významné životné jubileum, 70 rokov

Člen Siene slávy slovenského basketbalu Pavol Bojanovský, prijatý do nej v júli tohto roka, svoju stredajšiu sedemdesiatku oslávil už uplynulú sobotu.

„Zišla sa celá moja najbližšia rodina. Strávili sme ozaj príjemné chvíle,“ teší sa jubilant. Podobne veľké oslavy narodenín už v budúcnosti nechystá, keďže rokov vraj už bude mať priveľa a najradšej by si ich už ani nepripomínal. Svojím spôsobom zvláštnu výnimku však chce urobiť predsa len na budúce leto. „S manželkou Evou oslávime päťdesiat rokov našej svadby. Ešte som nemal dvadsaťjeden, keď sme si 28. augusta 1974 povedali ,áno’ a vydržali sme spolu dodnes,“ hovorí s očividnou spokojnosťou v hlase bývalý vynikajúci basketbalista. Pozornosť na takéto svoje súkromie neupiera náhodou. Uvedomuje si totiž, že by bez plného pochopenia svojej manželky nemal za sebou ani obdivuhodnú športovú kariéru.

Tá sa uňho začala kedysi prirodzeným spôsobom mnohých talentov. Na bratislavskom dvore. „Trávili sme tam veľa času. Venovali sme sa všetkým možným športom, najmä futbalu. Ak sme však videli v televízii hocijaký iný šport a bolo možné ho skúsiť, tak sme ho aj skúsili,“ spomína Pavol Bojanovský na svoje detstvo spojené aj so známou športovo zameranou základnou školou na Kulíškovej ulici. Zrejme mal očividný športový talent, keď bol najprv ako žiak registrovaným futbalistom v Červenej hviezde a v zime hokejistom v klube, ktorý sa volal Potravinár.

Stal sa však basketbalistom, hoci na spomenutej Kulíškovej sa v rámci experimentálnej triedy zapájal najmä do rôznych atletických disciplín. „Tuším, že za rok, či podobne krátky čas, som narástol o pätnásť centimetrov. Bol som medzi rovesníkmi jeden z najvyšších, a preto ma zlákali do mladšieho dorastu Slávie SVŠT,“ vykresľuje svoje začiatky pod košmi. A dobre si pamätá, že tam mal za spoluhráčov napríklad aj známeho režiséra Dušana Rapoša či terajšieho generálneho riaditeľa RTVS Ľuboša Machaja.

Jubilantova basketbalová kariéra sa však na prekvapenie vzápätí ešte viac nerozbehla v Bratislave, ale v Komárne. Tamojší fanatik tohto športu Jozef Paulik, ktorý bol neskôr desiatky rokov najdôležitejší muž basketbalu v tomto meste na juhu Slovenska, ho vďaka svojim kontaktom v Bratislave zlákal do tamojšieho dorastu. Až po dvoch rokoch v Komárne, teda nikdy nie ako dorastenec, sa stal Pavol Bojanovský v sezóne 1972/73 prvý raz hráčom Interu Bratislava. „Iba nakrátko, keďže som musel ísť na dvojročnú vojenčinu. Z nej bolo napokon až päť rokov v Dukle Olomouc, keďže som sa stal po jednej sezóne vojakom z povolania. ,Podpísal’ som aj preto, že som ako mladoženáč dostal byt a mohol tam žiť s celou rodinou,“ vysvetľuje „päťročnicu“ v Olomouci, kde sa mu v roku 1976 narodila dcéra Lucia, pričom od sklonku roka 1974 boli spolu s manželkou rodičmi syna Pavla, ktorý uzrel svetlo sveta v Bratislave.

Medzi najlepších basketbalistov Československa, hoci predtým bol aj juniorský reprezentant, sa zaradil ako hráč Dukly Olomouc. S ňou - pod vedením legendárneho trénera Drahoša Váleka - sa tešil v roku 1975 z titulu majstra Československa, odtiaľ chodil do zahraničia s reprezentáciou. Aj k svojim najväčším úspechom, ktorými sú bronzové medaily z roku 1977 zo svetovej univerziády v Sofii aj z ME v belgickom Liége sa „prebojoval“ z Dukly. Na jeseň ďalšieho roka šiel na MS vo filipínskej Manile však už ako hráč Interu. „V tom čase sa nevšedne pozviechal mužský basketbal v Bratislave. Mal za sebou zlúčenie najlepších hráčov Slávie SVŠT a Interu do farieb druhého z týchto tímov, a pred sebou vysoké ambície. Do nich zahrnuli aj mňa, a preto som sa v lete 1978 vrátil do Bratislavy,“ pripomína zo svojho životopisu.

Netušil však, čo zdôrazňuje, že hneď zažije s „kropilákovcami“ – medzi nich totiž potom patril - mimoriadnu slávu. Hneď rok po jeho návrate do Bratislavy sa stal s Interom prvý raz majstrom Československa. Predovšetkým šestica hráčov Stanislav Kropilák, Marian Kotleba, Pavol Bojanovský, Justín Sedlák, Vladimír Padrta a Peter Rajniak pod vedením trénera Rudolfa Stančeka zdolala v marci 1979 v rozhodujúcom zápase o titul Zbrojovku Brno. Hlavným dirigentom hry na ihrisku, teda rozohrávačom, bol Pavol Bojanovský, čo pre basketbalistu s výškou 193 cm nebol v tom čase práve typický post. „Ešte aj v Dukle Olomouc som hrával zväčša na krídle, hru tam roky úspešne dirigoval Zdeno Hummel. Po návrate do Interu zaiste aj moje skúsenosti rozhodli, že som sa stal stredným rozohrávačom. Niekoľko rokov predtým som už bol reprezentant, s niekoľkými interistami som teda už hral aj v takomto drese, mal som čerstvý bronz z ME, čo mi prinieslo autoritu aj rešpekt. Nebál som sa nijakých súperov, ani ťažkých zápasov,“ konštatuje o svojom basketbalovom prerode i postavení vo vtedajšom žlto-čiernom kolektíve.

Odohral v ňom ďalších šesť úspešných sezón, ešte dve z nich (1980 a 1983) boli korunované aj titulmi, ale v sezóne 1984/85 ho už v zostave nenachádzame. Hoci mal len tesne viac ako tridsať rokov. „Vtedy bolo bežné končiť v takom veku s vrcholovým športom. Navyše som medzičasom diaľkovo vyštudoval trénerstvo na FTVŠ, čo som začalo v praxi využívať. Inter mi dal možnosť trénovať mlaď, na to som sa naplno vrhol, bavilo ma to,“ objasňuje o svojom plynulom prechode na nový basketbalový post.

Zhodou okolností práve on bol v Bratislave od roku 1986 prvý tréner Richarda Petrušku, keď prišiel ako veľký talent z Levíc do strednej školy v hlavnom meste. Do tajov basketbalu zaúčal teda i nášho jediného hráča v NBA a jej víťaza, ktorým sa Rišo stal s Houstonom Rockets v roku 1994. Aj svoju poslednú sezónu 1989/90 na Slovensku hral Petruška práve pod vedením Bojanovského už medzi mužmi Interu (napríklad aj spolu s Otom Matickým), ktorí vtedy obsadili v čs. lige 3. miesto.

Pavol Bojanovský nemal ani hráčske, ani priame trénerské vzory. „Sledoval som viacerých hráčov, od ktorých som chcel čosi pochytiť. Nie jedného, ktorému by som sa chcel podobať. Rovnako to bolo aj s trénermi, pričom viem, že ma určite ovplyvnili svojou prácou Vladimír Heger i Pavel Petera, ktorí ma viedli v reprezentácii. Aj Drahoš Válek v Olomouci a zaiste aj Miro Rehák v Interi. Určitý čas som si pozorne všímal aj Jána Hluchého, keďže bol u nás nielen bývalá hráčska, ale aj trénerská legenda,“ predsa len spomína mužov, ktorí ho ako trénera v určitom zmysle motivovali. Ako hráč rád zakladal protiútoky, ale keď ten nevyšiel, vedel, že loptu treba „podržať“. Takúto filozofiu vštepoval i zverencom, pričom základom všetkého musela byť kvalitná obrana.

Nemrzí ho, že ako hráč nedosiahol ešte viac úspechov. „Roky som bol reprezentant, veľa som cestoval, na svetovom šampionáte som bol práve na tých Filipínach, kde sa hrá i v týchto dňoch, zažil som olympijské hry na vlastnej koži, mám medailu z majstrovstiev Európy. Dnešní naši basketbalisti sa, žiaľ, k podobným métam nedostávajú. Mám dosť dôvodov spomínať na športovú aj trénerskú kariéru iba v dobrom. Moja práca bola aj moja záľuba,“ zhrnul svoje bilancovanie.

Vyše pätnásť rokov hral vážne basketbal, zhruba rovnako dlho v ňom bol i zanietený tréner vo viacerých mestách na Slovensku a potom sme ho určitý čas v halách nevídali. „Začal som splácať dlh mojej rodine, najmä manželke. Otvorila si v Bratislave obchod so starožitnosťami, kde som sa stal jej zamestnancom či pomocníkom. Pracovali sme tam pravidelne aj v sobotu. Takisto niečo viac ako pätnásť rokov,“ podotýka s úsmevom o ďalšej kapitole svojho života teraz už aktívny dôchodca (najmä v záhrade) Pavol Bojanovský, ktorého priezvisko sa aj v súčasnosti neraz skloňuje pod slovenskými košmi.

„Dostávam otázku, či nie je Levičan Boris Bojanovský môj syn, čo ma ani neprekvapuje, keďže je to známy basketbalista. Je mi len vzdialená rodina. Ide o vnuka bratranca môjho otca kdesi zo Záhoria. Sledujem jeho kariéru, aj som sa s ním už niekoľkokrát stretol, držím mu palce,“ dodal na záver našej debaty štíhly sedemdesiatnik, ktorý kedysi rozdával basketbalovú radosť najmä na bratislavských Pasienkoch.

Dal prvú šancu prezidentovi SBA

„Mal som sedemnásť rokov, keď som ako hráč druholigového Matadora Bratislava začal hosťovať v prvoligovom Štarte. Ten viedol práve Pavol Bojanovský, od ktorého som dostal veľkú podporu aj prvú šancu zahrať si nemálo minút v najvyššej domácej súťaži. Na tieto svoje začiatky nemôžem zabudnúť,“ prezradil nám o jubilantovi nový prezident SBA Michal Ondruš, ktorý sa stal neskôr aj reprezentantom Slovenska. Z ďalších Bojanovského zverencov hodno spomenúť i Karola Wimmera, Petra Mičudu či Daniela Jakaboviča, zďaleka však nemožno vymenovať všetkých.

Kto je Pavol Bojanovský

Narodil sa 6. septembra 1953 v Bratislave, je vysoký 193 cm.

Je držiteľ bronzových medailí z ME 1977 v Belgicku i Svetovej letnej univerziády 1977 v Sofii.

Hral na majstrovstvách sveta 1978 na Filipínach (9. miesto).

Bol účastník olympijských hier 1980 v Moskve (9. miesto).

Reprezentant Československa medzi mužmi bol v rokoch 1974 – 1980, na konte má v najcennejšom drese 115 zápasov (historické 46. miesto), z nich 103 medzištátnych.

Je štvornásobný majster Československa, najprv 1975 s Duklou Olomouc, potom trikrát – 1979, 1980 a 1983 – s Interom Bratislava. V historickej tabuľke strelcov v najvyššej čs. súťaži mu s 3915 bodmi patrí 49. pozícia.

Najprv bol zanietený mládežnícky tréner, neskôr kormidloval mužov Interu Bratislava, Baníka Handlová, Chemosvitu Svit, Štartu Bratislava, Benzinolu Bratislava, Slovakofarmy Pezinok a Istroenerga Levice. Takisto bol aj asistent Miroslava „Mikiho“ Pospíšila pri čs. reprezentácii juniorov.

Od 14. júla 2023 je člen Siene slávy slovenského basketbalu.

Vyšlo v denníku Šport 6. septembra 2023.